Môj pokus reagovať na to, aké je to byť autistkou

Nedávno som sa zapojila do diskusie na tému aké je to byť na spektre autizmu, aké je to udržiavať, nadväzovať vzťahy. Diskusia vyzerala bezpečne, záujem bol úprimný a dával možnosť sa vyjadriť.

Bez prikrášľovania som povedala, že to vie byť výzva. Každý deň. AJ pre všetkých okolo. Rada by som povedala, že komunikácia je vyčerpávajúca, myslím, že slová a vety proste vytvárame inak. Keď sa to zmieša s vysokou citlivosťou na podnety, v čase okolo obeda už nezostáva šťava napríklad na regulovanie mojich pocitov. Celé to podfarbuje trauma/traumy. Vyrastáme v prostredí, ktoré neustále napráva naše údajné nedostatky, alebo nevedome koriguje naše správanie (jednoducho snaží sa navigovať loď, o ktorej nemá ani páru). Často sa to deje na neverbálnej úrovni, ale náš mozog je veľmi citlivý na všetky detaily a mikro-signály. Proste, keď znevýhodnenie nie je zjavné, nikto sa s vami v detstve a dospievaní ne.ere.

Na moje slová prišla ľútostivá reakcia. Chápem. Ale prosím vás pekne, na plač to nie je. Netreba ma ľutovať. Svoj život a prácu som si prispôsobila ako najlepšie viem, sú momenty a nie je ich málo, keď nachádzam svoj pokoj a radosť. Keď dodržiavam režim, pekne spinkám, pekne papám, som doma, nehučí tisíc strojov, alebo sa bavíme na tému ktorá ma zaujíma. Keď som vo svojom svete látok, gombíkov a špendlíkov, keď zmeny prebiehajú úmerne času, ktorý potrebujem na prispôsobenie… Noci sú fasa. No a tie kolónky o tom, ako a s kým je „normálne“ žiť sú proste výzva – či už je to manželstvo, alebo deti, všetko treba viac prehodnocovať a vedome riešiť, lebo nič neprichádza samé. Nie nadarmo sa vraví, že autistický človek žije v inej kultúre a každodenne hľadá svoje miesto. Tak to je.

Som Ivana bez návodu, žijem pomaly, tvorím malokusovú módu pre deti a dospelých