Nedávno som sa zapojila do diskusie na tému aké je to byť na spektre autizmu, aké je to udržiavať, nadväzovať vzťahy. Diskusia vyzerala bezpečne, záujem bol úprimný a dával možnosť sa vyjadriť.
Bez prikrášľovania som povedala, že to vie byť výzva. Každý deň. AJ pre všetkých okolo. Rada by som povedala, že komunikácia je vyčerpávajúca, myslím, že slová a vety proste vytvárame inak. Keď sa to zmieša s vysokou citlivosťou na podnety, v čase okolo obeda už nezostáva šťava napríklad na regulovanie mojich pocitov. Celé to podfarbuje trauma/traumy. Vyrastáme v prostredí, ktoré neustále napráva naše údajné nedostatky, alebo nevedome koriguje naše správanie (jednoducho snaží sa navigovať loď, o ktorej nemá ani páru). Často sa to deje na neverbálnej úrovni, ale náš mozog je veľmi citlivý na všetky detaily a mikro-signály. Proste, keď znevýhodnenie nie je zjavné, nikto sa s vami v detstve a dospievaní ne.ere.
Na moje slová prišla ľútostivá reakcia. Chápem. Ale prosím vás pekne, na plač to nie je. Netreba ma ľutovať. Svoj život a prácu som si prispôsobila ako najlepšie viem, sú momenty a nie je ich málo, keď nachádzam svoj pokoj a radosť. Keď dodržiavam režim, pekne spinkám, pekne papám, som doma, nehučí tisíc strojov, alebo sa bavíme na tému ktorá ma zaujíma. Keď som vo svojom svete látok, gombíkov a špendlíkov, keď zmeny prebiehajú úmerne času, ktorý potrebujem na prispôsobenie… Noci sú fasa. No a tie kolónky o tom, ako a s kým je „normálne“ žiť sú proste výzva – či už je to manželstvo, alebo deti, všetko treba viac prehodnocovať a vedome riešiť, lebo nič neprichádza samé. Nie nadarmo sa vraví, že autistický človek žije v inej kultúre a každodenne hľadá svoje miesto. Tak to je.
Som Ivana bez návodu, žijem pomaly, tvorím malokusovú módu pre deti a dospelých