Zapadnúť. Alebo aj nie

Moja hlavná životná téma je prijatie. Od malička si uvedomujem, že svojim najbližším spôsobujem svojimi reakciami na určité podnety bolesť.

Doslova cítim ako sa odo mňa v kritickej situácii oddeľujú, ako by som k nim nepatrila. Že radosť zo mňa majú, najmä keď podávam intelektuálny alebo umelecký výkon. Asi za to môže aj moja veľmi citlivá optika. Nie je to za každých okolností tak zlé.

Moje vnímanie sveta mi prinieslo veľa hanby, depresívnych myšlienok a úzkosti. Absenciu komunikácie mojich potrieb, skrývanie skutočnosti, že sa neviem ovládať. Snažila som sa, i tak som nikdy nevedela uniknúť pocitu, že pravda o mne vyjde pomerne rýchlo najavo. Stačí malý skrat.

Hlavnou misiou sa pre mňa stalo zapadnúť, byť ako oni. A zakaždým, keď to nevyšlo, nasledovalo ešte väčšie znechutenie, ešte ostrejšie oddelenie. Akoby som žila svoj život v astronautskom skafandri, vo vákuovom obale, neschopná sa spojiť s druhými.

Trvalo pár desaťročí, kým som prestala cítiť nutkanie zhadzovať každého svojho sudcu, len aby som sa obhájila. Kým som pochopila, v čom naozaj spočíva evolučná výhoda vidieť skutočnosť ako celok a v súvislostiach, a zároveň do detailu (resp. od detailu). Načo je dobré hľadať vo všetkom zmysel a brať  „veci“ vážne. Načo je dobré vidieť nielen to, čo sa „reálne“ stalo, ale aj to, čo sa mohlo alebo môže stať. A to aj za cenu toho, že ťažobu takéhoto obrazu sama bez pomoci nedokážem uniesť. Lebo ľudia časom pochopia. Niektorí určite.

Odkedy som matkou cítim, že zvládanie pre dieťa náročných situácií si vyžaduje určité nástroje, zdatnosť, odolnosť a energetickú kapacitu. Tým teraz žijem. Som Ivana bez návodu.