Totem samostatnosti

Veľa sa v našej kultúre tancuje okolo totemu samostatnosti. Tento tanec je často poháňaný strachom. Strachom dospelých, že dieťa niečo nebude vedieť, že sa nenaučí, že nedokáže, že sa o seba nepostará. Źe nebude dosť človekom. Bude závislým človekom a to je pre nás človek neúplný, nedokončený.  

Tak veľa sa okolo totemu samostatnosti tancuje, kruh je tak široký, dupanie tak intenzívne, že vedľa stojaci totem vzájomnej závislosti už takmer nevidno. Je zadupaný, porastený machom, burinou, zahádzaný nepotrebnými kameňmi. Načo nám vlastne bol? 

Ľudské spoločenstvo je sieť vzájomnej závislosti. Sme previazaní, potrebujeme sa a sme rôzni. To je zmysel spoločenstva. Napriek tomu to neoceňujeme, netancujeme okolo toho rituálne tance. 

Neukazujeme ako nás autistické deti tešia, rozosmievajú, rozjasňujú svojou prítomnosťou, ako veľmi sme závislí my na nich. Koľko dávajú, ako veľa vedia a čo všetko vidia. Ako nám tvoria zmysel. Dokonca aj tým bielym plášťom, šamanom posvätnej samostatnosti. Deti aj im rovnako dávajú, ako od nich prijímajú (ak nie viac). 

K totemu samostatnosti sme preniesli aj pomoc. Oceňujeme tých, čo sa vo svojej pyšnej samostatnosti zľutovali nad tými nesamostatným. V nablýskaných róbach sa tľapkáme po pleci za to, že pomáhame. Akoby sme za to nič nebrali. Akoby tí, čo im je pomáhané, nič nedávali. Akoby sme sami nepotrebovali pomoc. 

Prestala som sa báť toho, že náš syn bude nesamostatný, určite bude. Bojím sa skôr toho, či si bude môcť pýtať pomoc bez pocitu, že zlyhal, že sa strapnil. Že dostatočný je iba keď všetko zvládne sám. Bojím sa toho, že sa bude hanbiť za to, že sa bojí. Že niečo nevie, že niečo ťažko zvláda. Bojím sa toho, že jeho žiadosť o pomoc niekto zneužije na vlastný, pýchou hnaný ego-trip, skrývajúci sa za pomoc. 

Kult samostatnosti nás rozdeľuje a vytvára vákuum, v ktorom sa autistický človek ako prvý cíti veľmi nedokonalý. Nasledujú všetci ostatní. Pretože nikto nie je samostatný. Chvalabohu.