Chýba nám citlivosť vo vyjadrovaní sa o autizme

Pred dvoma desiatkami rokov som prvýkrát počula o hnutí vo vnútri pomáhajúcich profesií, smerujúcom k scitlivovaniu odborného jazyka.

Týkalo sa najmä oblasti duševného zdravia a rôznych typov diagnóz. Slovensko sa zdá byť doteraz touto témou úplne nedotknuté. 

Veľmi citlivo som to vnímala počas tohtoročného mesiaca autizmu. Vnímala som posty, alebo aj len tiché šepkanie v súkromných správach od dospelých aspergeriek alebo autistov, aké ťažké pre nich bolo počúvať stále tie isté slová o tom akou katastrofou sú pre tento svet.

Epidémia autizmu, ľudia, ktorí trpia autizmom, chýbajúce sociálne zručnosti, chýbajúca empatia…“ Koľko empatie má v sebe spoločnosť, ale aj odborníci, ktorí bez problémov toto hovoria o celej skupine ľudí, bez akejkoľvek reflexie toho, že to tí ľudia vnímajú a počujú? Prečo sa nezamýšľame nad tým, ako hovoriť tak, aby sme nepoužívali tento patologizujúci a zraňujúci jazyk?

Nehovorme o poruche, hovorme o neurodiverzite a odlišnosti, jedinečnosti. Nehovorme o deficitoch, ale o inom vnímaní a inom spracovávaní informácií. Psychologická terminológia sa doslova topí vo výrazoch, ktoré sú tak stigmatizujúce, že je niekedy nemožné na ne reagovať. Sú iatrogénne – čiže spôsobujú psychickú traumu – verím, že psychológovia toto dobre vedia, že niečo také existuje. Zverejňujeme informácie o rôznych druhoch odlišností a problémoch ľudí v médiách, a  používame jazyk, ktorý im priamo ubližuje a šíri o nich odstrašujúci obraz. 

Som veľmi šťastná, že predstavitelia Štátneho pedagogického ústavu zareagovali citlivo a ochotne na môj podnet, aby stiahli video o Aspergerovom syndróme, ktoré bolo plné takéhoto pohľadu. Stále ľudí naprávame, hľadáme spôsoby ako preučiť ľudí s autizmom, aby neboli autistickí. Ako potom môžeme čakať, že vyjdú zo “svojho sveta”, keď na nich zo všetkých strán a neustále útočíme svojou necitlivosťou? 

Mamy mi referujú o podobnom necitlivom prístupe pri vyšetreniach. Mnohým psychiatrom neprekáža, že dieťa sedí pri matke, keď je nútená opisovať jeho nedostatky, vyplývajúce okrem Aspergerovho syndrómu, aj z traumy spôsobenej napríklad núteným stretávaním sa s otcom po rozvode. Vraj si má zvykať. 

A pritom viem, že mnohé deti sa nahnevajú na mamy keď počujú, že o nich hovoria niečo cudziemu človeku, niečo za čo sa samé hanbia, a navyše za to ani nemôžu. Zostáva to v nich ako zrada. Je naozaj taký problém aby dieťa vyšlo z miestnosti von? Naozaj má v  3 alebo 5 rokoch počúvať patologizujúce výrazy od cudzieho človeka? Naozaj si na to má zvykať hyper-citlivé dieťa, ktorého vnímavosť a citlivosť vyplýva zo samotnej jeho podstaty, že o ňom hovoria pred ním také ťažké veci? Aj pre dospelého je to traumatizujúca skúsenosť, keď si má prečítať svoje psychologické hodnotenie, ktoré ani náhodou nepomenuje žiadnu jeho prednosť, iba samé nedostatky. 

A to už ani nehovorím o tom, že sa vôbec neostýchame takto hovoriť pred neverbálnymi autistami alebo nebodaj tými, ktorým sme stanovili “kognitívne znevýhodnenie”. V skutočnosti to voláme ešte úplne inými slovami, a sme úplne presvedčení že, on nám nerozumie, môžeme o ňom hovoriť v podstate hocičo. A potom si prečítame knihu od neverbálneho autistu a rozplývame sa nad tým, aký je úžasný. Ale ďalej hovoríme tie isté zraňujúce veci pred tými, ktorých máme v ambulanciách alebo doma v obývačke, pretože je pohodlné sa tváriť, že ten, ktorý napísal tú knihu, je asi nejaký fenomenálny, a tí ostatní ničomu nerozumejú. 

Slovo má veľkú moc. Ani odborné výrazy nie sú výnimkou. Schovávame sa za ne aby sme pôsobili ako tí silní, a tí, ktorí vedia ako to má byť, ktorí jasne pomenujú múdro pôsobiacimi slovami, čo je a čo nie je s človekom v poriadku… sú nástrojom moci voči tým druhým, hoci možno naše vlastné životy sa ničím od ich životov nelíšia. 

Vraj ľudia, ktorí pestujú kvety, sa im milo a pekne prihovárajú aby im krásne kvitli. Nemali by sme to robiť aj pre ľudí?