Pokora neznamená sedieť v kúte, hrdosť nie je o povyšovaní

Svet čistých ideí sa podľa gréckeho filozofa Platóna premieta do nášho poznania nepriamo, nevieme ich v čistej podobe tak úplne uchopiť. Prijať iného človeka takého aký je, patrí medzi idey, ktoré stojí za to spoznávať aj naším nedokonalým spôsobom.

Každý človek má právo zažiť prijatie od svojho okolia, bez ohľadu na to aké odlišnosti a „inakosti“ so sebou na svet prináša. Zápasíme s tým všetci, no tí, ktorí nejako „vyčnievajú“ z radu, si zážitkov spojených s odmietnutím, nepochopením a neprijatím zažijú podstatne viacej. Niekedy stačí jeden zážitok, jedno zranenie, a už sa začína spúšťať kolobeh úzkosti, stresu a osamelosti, ktorý poznáme všetci, ale nemá na nás rovnaké dopady.

Keď sa zamýšľame nad slovom hrdosť, napadnú nás všetky skúsenosti a zážitky, kedy sme boli kritizovaní, alebo sme nedostali potvrdenie toho, že máme na čo byť hrdí. Umelé znižovanie hodnoty toho, čo sme dosiahli, namiesto ocenenia a podpory, nás privádza k pocitu, že byť na niečo hrdý je nesprávne, že žiadúce je držať hlavu dole, sklonenú k zemi a prípadne ešte čakať, či nejaká vonkajšie autorita „dovolí“ aby sme ju zdvihli. „Dobrá výchova“ je vraj o skromnosti a potláčaní svojich potrieb do úzadia pred potrebami iných.

Pokora však nie je schopnosť vidieť iba svoje slabšie stránky. Pokora je schopnosť vidieť a prijímať rovnako to, v čom sme dobrí, čo je našou prednosťou, a rovnako vidieť a prijímať to, čo je našou nevýhodou. Poznať aj svoje slabé stránky, byť si ich vedomý, nepotrebovať ich popierať ani zastierať falošnou pokorou a poníženým správaním – o tom je skutočná pokora. Nanútená skromnosť bez ocenenia vedie ľudí k neustálemu boju za potvrdenie seba samých, často na úkor ostatných či seba samého, často aj šliapaním po iných alebo ich ponižovaním.

Hrdosť sa s pokorou snúbi v rovnováhe a harmónii. Nie sú to protiklady, ktoré by sa vylučovali. Pripustiť si, prijať, povedať, a ukázať to, na čo sme hrdí a čo nás napĺňa radosťou a zmyslom, nás nerobí horšími ľuďmi, ale naopak, lepšími. Človek ukotvený v sebe samom a svojej zmysluplnosti neubližuje iným, preto aby sa on sám cítil lepšie. Rastie aj v schopnosti prijať a oceniť iných a vidieť ich silné stránky, aj tam kde oni možno vidia iba tie slabé, vlečení „výchovou“ a „dobrými spôsobmi“.

Hrdosť  a pokora sú dva pramene tej istej rieky, ktorá prináša naplnenie, poznanie schopnosti prekonať prekážky a nedokonalosti rovnako ako schopnosti tešiť sa z maličkostí a rozdávať dobro, ktoré nám napriek úzkosti, strachu a ťažkostiam priniesol život vo svojej úplnosti. Spája sa s vďačnosťou a vierou v to, že čo prinesieme do sveta, sa v ňom nakoniec určite nestratí.