Ak mi človek sadne, všetko ide samo, aj veci, ktoré inak vadia, sa strácajú

U mňa je to so vzťahmi fakt komplikované. Neberiem ľudí hneď ako kamarátov-priateľov, len ako známych. Priateľ alebo kamarát, je ten, komu môžem maximálne dôverovať, môžem sa mu zdôveriť. Ten vzťah je blízky a to už u mňa hraničí s partnerským vzťahom, inak priateľov mať neviem.
 
U ľudí s ktorými sa bežne stretávam, to tak jednoducho nejde. Asi je to aj opatrnosť. Život ma naučil nezdôverovať sa druhým. Žiaľ život dáva dobré lekcie. Súvisí to aj s tým, že ma niektorí ľudia radi využívali, mali tendenciu so mnou manipulovať. Asi bývam až moc dobra, možno som sa stále až tak veľmi nepoučila.
 
Pomáha mi vytvárať si vo vzťahoch takú hierarchiu, postupnosť. Nie som človek, ktorý má problém napr. s blízkymi vzťahmi, alebo s partnerským vzťahom. Myslím si, že to u ľudí s Aspergerovým syndrómom nemusí byť problém. Ak mi nejaký človek sadne, tak zrazu všetko ide samo. Aj veci ktoré bežne vadia, objatie a podobne sa zrazu strácajú, nie sú prekážkou. Pre mňa takéto vzťahy majú veľkú hĺbku a aj silu. Človek sa záhadné mení a prijíma to, čo mu druhý dáva.